Posledný aprílový víkend som sa presťahovala. Do podnájmu. Druhýkrát v živote som opustila teplé rodičovské hniezdo. Tentokrát nie z lásky ale pre zachovanie duševného zdravia. Už som pár rokov bývala mimo rodičovského hniezda a odvykla som si od kontroly a spovedania sa rodičom. No láska skončila a ja som nemala kam inam ísť. Platiť sama nájomné za dvojizbový byt nebolo v mojich silách a prenajať si "jednoizbák" bolo tiež pridrahé.(V Bratislave rátajte so sumou minimálne 300 €. Minimálne !) A tak som sa voľky-nevoľky vrátila k rodičom.
Veď predsa nepôjdem bývať do podnájmu s cudzími ľuďmi ! Pche ! Môžu to byť čudáci a ja chcem mať súkromie. Moje predstavy boli značne skreslené z hrôzostrašných článkov a sťažností rôznych ľudí na internete, ktorí si zažili nepríjemnosti. To ma dostatočne odradilo.
300 € za jednoizbák ?! To môžem ísť rovno do úveru ! hmm aké krásne predstavy som mala, už som sa videla ako sa sťahujem do vlastného, ako sa zariaďujem a pozývam kamošov a rodinu na návštevy a podobne. Zašla som do banky a zistila, koľko mi je schopná ponúknuť. Vyspovedala som aj realitných poradcov i finančného poradcu. Nejedného. Čím viac som toho zistila, tým viac som vedela, že ísť do úveru sama, s mojim aktuálnym príjmom, by bolo ako by som si sama navliekla slučku na krk a čakala, kedy sa stiahne. Pochopila som a kúpu vlastného bytu som na čas odložila a dala si zámer najprv sa zbaviť dlhov, teda pôžičiek. Podarilo sa. No i tak som sa stále necítila ísť sama do úveru po zhodnotení všetkých možných scenárov a všetkých pre a proti.
No jedno som si všimla. V posledné mesiace som ako si podvedome vymýšľala pracovné úlohy, čo treba v práci ešte urobiť a podobne, len aby som nemusela ísť hneď domov. Najprv ako si podvedome ale časom, keď to už aj kolegom aj vedeniu začalo biť do očí, musela som sa zamyslieť, prečo sa v práci zdržujem aj do večera. Uvedomila som si, že pri myšlienke na domov sa ma zmocňovala nervozita. Hneď mi prišli na um všetky tie rodičovské otázky, ktorým sa nevyhnem a ktoré dokážu otráviť nielen dušu ale celý deň (a najhoršie aj celý víkend či dovolenku). Kde si bola ? S kým si bola ? Prečo ideš tak neskoro ? Prečo neideš von ? Jedla si ? Čo si jedla ? Daj si niečo zdravé. Prečo ešte nespíš ? Si závislá na počítači. Si závislá na telke, mala by si sa liečiť. Mala by si športovať. Mala by si robiť niečo zmysluplné. Prečo kupuješ také drahé potraviny ? Obleč sa dobre, vonku je zima. Prečo ešte spíš (doobeda cez víkend)? Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa ...
Cítila som sa permanentne v napätí a začalo sa to odrážať na zdraví. Stres v práci, stres doma. Občas som chcela vypnúť a len byť. A tak som sa rozhodla v záujme zachovania dobrého zdravia môjho i rodičov a rovnako zatiaľ dobrých vzťahov, že musím odísť. Prvýkrát som pripustila aj možnosť ísť do podnájmu s niekym. Mať vlastnú izbu, to bol cieľ ale v byte môžu byť aj iní ľudia. Keď som sa začala s touto myšlienkou pohrávať, začalo ma veľa priateľov podporovať. Uvedomila som si, že aj mnohí z nich už mali skúsenosť s takýmto bývaním za sebou a tak som ich vyspovedala a zistila, že to vôbec nie je taký strašný horor ako som si myslela.
Posmelená osobnými skúsenosťami priateľov som začala hľadať. Netrvalo to dlho. V Bratislave je bytov na prenájom pomaly viac ako húb po daždi.
Prvý byt na obhliadku nedal dlho na seba čakať. Bol kúsok od mojej práce, čo ma potešilo, no už prvý dojem pri obhliadke vo mne nezanechal dobrý pocit. Spolubývajúceho si hľadali priamo podnájomníci a z ich reakcie som vycítila, že skôr ako niekoho zodpovedného, hľadajú sexi mladú babu na ... tak sme si nepadli do oka.
No na izbičke ma zaujalo, že mala vlastný balkónik a to sa mi veľmi zapáčilo a od tej chvíle som začala snívať o izbičke s mojim balkónikom plným mojich kvetov a byliniek. Vraví sa, že o čom snívame, to si pritiahneme. Pár dní po sklamaní z prvej obhliadky som dostala oneskorenú odpoveď na môj e-mail ohľadom iného bytu, v ktorej sa písalo, že majú záujemkyňu ale má sa vyjadriť do víkendu či to berie. Do víkendu bolo niekoľko dní a ja som najprv pocítila sklamanie, lebo z fotiek sa mi byt páčil, ale nakoniec sa rozhodla neočakávať zlé správy a nechať sa prekvapiť. Víkend prešiel a nikto sa mi neozval. Vari to dotyčná zobrala ? Radšej sa opýtam. Napísala som e-mail a o deň neskôr mi prišla odpoveď, ktorá ma potešila. Slečna si našla iný podnájom a rovno sme sa dohodli na obhliadke.
Z obhliadky som kráčala nadšená. Krásna útulná väčšia izba s vlastným balkónom, ktorý mal dokonca vmurovaný obrovský kvetináč na jednej strane, z čoho mi srdce radosťou poskočilo. Pani majiteľka, vášnivá záhradkárka vybavila balkón držiakmi na kvetináče po celej dĺžke zábradlia a poličkami na jednej stene a v rohu stala veľká bandaska na vodu. Spolubývajúci vtedy neboli doma, takže som ich spoznala až po nasťahovaní ale našťastie sadli sme si.
Takže si už niekoľko dní užívam toľko želaný kľud a do práce chodím peši, hoci to nie je tak blízko ako v prvom inzeráte ale je to len necelých 15 minút dole kopcom. ;-)
A ešte foto z raňajok na mojom balkóniku na Sviatok práce... úžasná pohodička. :-)
A čo vy ? Aké sú vaše skúsenosti s podnájmom ? Alebo ste sa už dostali k vášmu vytúženému vlastnému bytíku ?
Julka
PS: Aj keď bývať s rodičmi v mojom veku je katastrofa náročné, oboch veľmi ľúbim a za veľa im ďakujem. :-)
